RODAJLENDKA
Vložené 29.09.2020
Odolné rýchle rastúce plemeno s kombinovanou úžitkovosťou, zaujímavé svojou tmavočervenou farbou s výrazným leskom - to sú rodajlendky. Už v roku 1935 ich p. Čeněk Novotný vo svojej monografii označil ako u nás veľmi rozšírené a obľúbené. Volali sa vtedy Rhode Islandky alebo červienky.
Ale nepredbiehajme. Plemeno pochádza z Ameriky, ako píše profesor J. Skinner vo svojej knihe „American Poultry History“ (história amerického hydinárstva), s ich šľachtením sa začalo v roku 1830. Vznikli vďaka chovateľom z malého štátu Rhode Island, provincie Narraganset Bay. Každý z nich chcel mať vo svojom chove červeného kohúta. Boli presvedčení, že len tak získajú zdravé a otužilé odchovy. A sliepky? Farmári využívali miestne dedinské sliepky, na farbe im nezáležalo. Za účelom zlepšenia úžitkovosti miestnych plemien boli do Ameriky privážané plemená z Ázie. V roku 1854 boli na kríženie použité kohúty červených malajok. Zmienka je aj o krížení s tmavými brahmankami. V knihe sira Edvarda Browna z roku 1929 nájdeme, že rodajlendky boli po prvý raz vystavené p. Jenneyom na výstave hydiny v južnom Massachusetts v roku 1879. Neskôr, v roku 1891, boli vo Philadelphii vystavené pod menom zlatožlté, neskôr ako zlatočervené. Z toho môžeme usúdiť, že ich farba ešte nebola ustálená.
Kohút s mierne stúpajúcou líniou chrbta. Kohút rodajlendky s vysokým postojom.
V roku 1901 zostavila skupina chovateľov prvý štandard nového plemena. Americkí hydinári nazvali rodajlendku, vďaka jej znáške a kvalite mäsa, „Miss Universum“. Na plagátoch ju predstavovali ako kuru so znáškou okolo 300 vajec ročne – to bol údajne rekord, priemerne okolo 250 vajec s peknou hnedou škrupinou. Farmári ju medzi sebou nazývali tiež leghornka ťažkých plemien. Časom si chovatelia stanovili za cieľ vyšľachtiť mahagónovo červené kury. Rodajlendky s jednoduchým listovým hrebeňom boli uznané Americkou hydinárskou asociáciou v roku 1904, rázy s ružicových hrebeňom sú akceptované od roku 1905.
Šľachtením bielych rodajlendiek sa zaoberal p. Alfonzo Jacoy z Peace Dale v Rhode Island. Krížil biele kočinky a wyandotky, následne biele leghornky s ružicovým hrebeňom. Nie je tu zmienka o tom, že by boli použité červené rodajlendky. Prvé zmienky o nich sú z roku 1903, v Amerike boli uznané v roku 1922. Biele rodajlendky nikdy nedosiahli vysoký stupeň popularity.
Prvé zdrobnené rodajlendky boli prezentované v Nemecku ešte pred prvou svetovou vojnou. S ich intenzívnym šľachtením sa začalo v roku 1918.
Plemenné znaky
Rodajlendky patria medzi plemená so stredným až väčším telesným rámcom. Ich trup je dlhý a hlboký, obdĺžnikového tvaru, vodorovne nesený a dobre osvalený. Charakteristický je rovný dlhý chrbát.
Chvost sa požaduje široko nasadený, len málo rozovretý a nízko nesený, t. j. len v uhle 30 °, pri sliepke 25 °. Kormidlové perá a kosieriky sú kratšie. Stredne dlhé beháky rodajlendiek majú mať oranžovožltú farbu, u červených s hnedastými šupinami a červenými pruhmi po stranách.
Hlava rodajlendiek je stredne veľká, zobák silný rohový s hnedastým nádychom. Rodajlendky poznáme predovšetkým s listovým hrebeňom, ale chovajú sa i s hrebeňom ružicovým. Listový hrebeň by mal byť stredne veľký, nie príliš vysoký, jemnej štruktúry s 5 – 6 zubmi. Zástavica sleduje tyl, ale k nemu neprilieha. Ružicový hrebeň je pevne prisadnutý, jemne perlený, krátky tŕň sleduje líniu tyla. Hrebeň sliepky nie je klopený. Ušnice sú červené, menšie, tvaru mandle, laloky stredne veľké a podobne ako hrebeň, jemné. Oči sa požadujú oranžovočervené až červené.
Najčastejšie exteriérové chyby
Ako u všetkých plemien i u rodajlendiek sú problémy v utváraní exteriéru. Chyby bývajú v utváraní chrbta (kratší, prehnutý, stúpajúci k hornej línii), tiež prítomnosť nežiaducich podušiek opticky mení utváranie hornej časti. Nežiaduce sú ploché prsia alebo trojuholníkové tvary trupu, vyskytujú sa častejšie u kohútov.
Ďalšie chyby zodpovedajú textu z monografie p. Č. Novotného, Rhode islandka čiže červienka. Citujem: „Tak stretol som sa s kohútom, ktorý mal prvotriednu farbu, ale zato postavou pripomínal úplne moderného kohúta langšaniek vysokonohých…“ Alebo: „Niektorí chovatelia v snahe odstrániť z chovu každé čierne pierko krížili Islandky so sýtožltými wyandotkami, čím nielenže poškodili farbu, ale zničili tiež typ, začali sa objavovať podušky.“
Ďalšími chybami, ktoré sa občas vyskytnú, sú hrubé hrebene, prebielené ušnice, vyššie nesený chvost alebo páperím zarastené beháky. Chyby bývajú aj v utváraní hlavy, tá býva hrubá alebo príliš dlhá.
Sliepka s hlbokým trupom. Negatívom je mierne Sliepka s dlhým chrbtom. Chvost je viac rozovretý.
zdvihnutá horná línia a svetlé beháky.
Farebné rázy
U nás sú známe vo farbe červenej, vyšľachtené sú aj biele. Červené, predtým tiež mahagónovo červené, majú po celom tele rovnomerné sýte tmavočervené sfarbenie s výrazným leskom. Tiež kostrnky jednotlivých pier sú tmavočervené.
Čierna farba je prípustná v ramienkach, na vonkajších zástaviciach ručných letiek a v lakťových letkách. Menšia prímes čiernej farby v letkách je prednosť. Čierne s výrazným zeleným leskom sú aj kormidlové perá, kryt chvosta a kosieriky kohúta. Sliepka má kryt chvosta prevažne červený. Podsada musí byť intenzívne červená.
Neprípustná je svetločervená alebo nerovnaká základná farba, svetlé kostrnky pier, sivá, príliš svetlá alebo biela podsada. Nežiaduci je väčší výskyt červenej farby v kormidlových perách. Vylučujúca chyba je prímes čiernej farby v krčnom závese, na chrbte alebo v krytoch krídel.
Závažnou chybou v štruktúre operenia červených rodajlendiek je strapkatosť peria. Prejavuje sa nesúdržnosťou lúčov v zástaviciach pier, postihnuté jedince pôsobia „huňatým“ dojmom. Dedičnosť tejto chyby je značná. Má pravdepodobne genetickú súvislosť s výrazným tmavočerveným sfarbením, v iných farebných rázoch sa vyskytuje výnimočne.
Niektorí chovatelia vyžadovali rodajlendky bez čiernych pigmentov i napriek tomu, že červené sfarbenie nie je genetickým založením sfarbenie jednofarebné. Ide o sfarbenie zapadajúce do radu kresieb tzv. kolumbijského typu, s výraznou redukciou kresby. V prípade červeného sfarbenia bola zistená jednoznačná väzba medzi intenzitou farby a výskytom čiernych pigmentov, ďalej medzi intenzitou kresby a výskytom anomálií v štruktúre operenia. V periodiku pre posudzovateľov hydiny z roku 2000 (ČSCH) bol upravený povolený rozsah čiernej v chvoste, ramienkach a v letkách.
V knihe Plemena drůbeže z r. 1969 bolo okrem prímesi čiernej v chvoste u rodajlendiek povolené aj čierne fŕkanie v spodnej časti krčného závesu.
Biele rodajlendky sú genetického založenia SS. Sfarbenie je čisto biele, ale v kormidlových kosierikoch, letkách a ramienkach je povolený drobný čierny poprašok alebo malé čierne škvrnky.
Úžitkovosť
Štandard uvádza znášku 180 vajec, minimálnu hmotnosť násadových vajec 56 g, pri zdrobnených okolo 120 vajec o hmotnosti 40 g. Pri dobrých podmienkach býva znáška vyššia.
Rodajlendky sú tiež dobré zimné nosnice, pokiaľ majú vyhovujúce podmienky. Kvokavosť nie je žiaduca, ale občas sa vyskytuje. Rodajlendky pomerne rýchle rastú, farba kože je žltá. Vynikajú dobrou mäsitosťou, tiež mäso je chutné, kvalitné. Hmotnosť do jedného roka sa požaduje medzi 2,9 – 3,5 kg u kohúta a 2,3 – 2,9 kg u sliepky. Slovenský štandard uvádza hmotnosť 3,0 – 4,0 kg u kohúta a 2,4 – 3,0 kg u sliepky.
Sliepka zdrobnenej rodajlendky. Sliepka s výrazným leskom. Na fotografii sa trup javí
ako kratší a chrbát ako mierne klenutý.
Špecifiká chovu
Rodajlendky vynikajú odolnosťou, sú otužilé. Kurčatá červených rodajlendiek, ktoré sú po vyliahnutí krásnej medovej farby, niekedy pomalšie a horšie operujú. Faktor pomalého operovania je pohlavne viazaný a je dominantný. Zjednodušene povedané: kohútiky homozygoty (majú tento gén 2x) pomaly operujú, heterozygotne založené kohútiky a kuričky (majú gén 1x) operujú o niečo rýchlejšie, kuričky a kohútiky bez tohto génu operujú normálne. Pomalé operovanie sa teda viac týka kohútikov. V závislosti na počasí, je oproti rýchle operujúcim plemenám potrebný dlhší čas pobytu v odchovni. Po operení chrbta a spodiny tela sú kurčatá bezproblémové, sú odolné.
Podsada musí byť intenzívne červená.
Mnohí chovatelia uvádzajú, že u kuričiek a mladých kohútikoch nie je ľahké pred obdobím pohlavného dospievania určiť pohlavie. V týchto prípadoch krúžkujú dvoma krúžkami a ten, ktorý nezodpovedá danému pohlaviu neskôr odstránia. Kohúty sa krúžkujú krúžkami o priemere 22 mm, sliepky 20 mm, kohúty zdrobneného rázu 15 mm, u sliepky 13 mm.
Ing. Iveta Prombergerová, Ph.D.
e-mail: iprombergerova@gmail.com
